Som dva mesiace s mužom. Poznáme sa vyše 20 rokov, ale veľmi sme sa nestretávali. Obdivujem ho a imponuje mi v mnohých smeroch. Ale najradšej by so mnou bol 24 hodín denne. A ako odíde, už píše, že je mu smutno. Včera sme spolu po dlhej dobe neboli cez noc a on vraj vôbec nespal. A dnes sa už naozaj potrebuje vidieť. Zase píše, že mu je smutno a smutný smajlík. Vadí mi to. Chcem trochu voľnosti a on to vie. Toto predsa nie je zdravé. Nechcela by som o ten vzťah prísť. Ale toto ma odrádza. Keď to napíše, mám pocit, že sa vytratila mužnosť. Má 48 rokov, má 43. Nechcem mu ublížiť, aby som mu to takto povedala. Pýtal sa ma niekoľkokrát, či mi je tiež smutno.
Povedala som mu, že ja skôr cítim, že je mi pekne, že ho mám, a že sa naňho teším. Ale že sa vidíme stále, tak na chýbanie si nie je vlastne priestor. Vraj to už predtým tiež počul. Asi to tak jednoducho má. Mám pocit, že ma udusí tým, ako nemám žiadnu voľnosť. Boli sme na zábave, išla som s niekým na chvíľu k baru. A on potom bol nešťastný, že som ho nechala samotného. Ach jo. Pritom je to chlap na úrovni, nádherný, má postavenie, je hodný, jednoducho ideálna partia. Lenže tento problém s ním mi nedá spať.. strašne sa tým trápim. Keď kamkoľvek idem, chce ísť so mnou a keď poviem, že pôjdem sama alebo s kamarátkami, tak sa automaticky uráža a nehovorí so mnou napríklad aj týždeň.
Mne to štve, pretože už neviem, ako inak mu mám vysvetliť, že vo vzťahu je potreba vždy aspoň trochu voľnosti. Práve ja som ten typ človeka, ktorý sa bez voľnosti vo vzťahu cíti ako v klietke a to ja práve nechcem. Lenže priateľ túto tému nechce rozoberať a keď s ním o tom chcem hovoriť, zahovorí to a pozametá to pod koberec. Nechcem sa s ním rozísť, ale pokiaľ naozaj nepochopí, že chcem ísť tiež raz von sama alebo s kamarátkou, tak neviem. Už som sa snažila sa s ním porozprávať miliónkrát a nič.